Keď som bola malé dievčatko, milovala som písacie potreby- papiernictvo som mala radšej než hračkárstvo a všetky svoje našetrené korunky som míňala na farebné ceruzky, gumy v tvare dinosaurov, obrázkové bločky a zápisníčky, ktoré sme si s navzájom vymieňali s kamarátkami.
Kreslili sme do nich jedna druhej obrázky a písali naivne detské vyznania kamarátstva. Niektoré zošitky dokonca voňali ! Nemohla som sa dočkať, až budem vedieť písať dlhé texty a popíšem nimi celý zošitok od začiatku až do konca.
Keď som bola väčšie dievča, milovala som písať slohy (a diktáty, za čo som prišla spolužiakom divná 🙂 ).Čím dlhší sloh, tým lepšie, nechcela som sa zastaviť. Bavilo ma popisovať vlastnosti môjho psa, črty najlepšej kamarátky, miesta, ktoré som navštívila s rodičmi .. mohla som písať dlhé stránky o čomkoľvek.
A vôbec som sa toho nebála…
Pridáme 15 rokov
Ako dospelá žena mám z písania strach. Rada by som si písala denník, ale pokiaľ nepíšem každý deň a mám tam niekoľko dňovú medzeru (alebo týždňovú- hovor pravdu Miša!), pokladám to za skrachovaný podnik a samu seba za zmar.
Keď odpisujem kamarátkam, niekoľkokrát si to musím po sebe prečítať, aby som sa uistila, že nemám žiadne hrúbky, preklepy a všetky čiarky a ypsilony sú tam, kde majú byť.
Môj muž mi často necháva po byte lístočky s vyznaniami lásky, alebo mi nimi pripomína, čo nesmiem zabudnúť urobiť . Vždy ma poteší, že si našiel ráno čas, než išiel do práce, aby mi nakreslil srdiečko a nalepil ho na kávovar 🙂 Rada by som mu to oplatila a tiež mu napísala nejaký odkaz…
Ale môj odkaz by mal minimálne sto slov, krasopisne napísaných a usporiadaných v presných odrážkach.
A bol by rozdelený do niekoľkých lístočkov- vytapetovala by som nimi cestičku z kúpeľne až do kuchyne a keď by zdvihol posledný, tak by na neho vystrelili prskavky a začal hrať orchester.
Už chápete čo tým myslím?
Trpím chorobou…
Volá sa PERFEKCIONIZMUS
(s veľkou dávkou snárstva)
Nerobí mi problém, urobiť niečo fyzicky- riadim sa mottom športovej firmy Nike : „Just do it“ (no dobre, dobre , tiež mi pár úloh hnije v hlave už slušných pár dní…desiatok dní…) ale tie ručné práce mi idú oveľa ľahšie. Zato písané slovo mi ide od ruky- ale preč. Chcela by som to mať proste dokonalé.
A je ťažké dosiahnuť dokonalosti, keď sa neustále snažím prekonať samu seba.
A ešte ťažšie je to vtedy, keď mám na takéto aktivity čas, len keď moje dieťa spí.
Vyhovorila som sa na 100+1 výhovoriek, prečo som niečo neurobila alebo nestihla, až som si uvedomila, že sa v tom borím a prepadám hlbšie a hlbšie.
A rozhodla som sa s tým niečo urobiť.
JUST DO IT
Namiesto písania opulentných vyznaní v jambickom pentametri, som na lepíky začala kresliť jednoduché obrázky. Začala som srdiečkami 🙂 No dobre, bolo ich tam toľko, koľko sa ich len na ten malý žltý štvorcový papierok dalo vtesnať 🙂
A potom som začala kamarátkam odpisovať hneď, ako mi pípla správa a neodkladala som to na až budem mať náladu. Vďaka ti, ó Facebook, za palec hore!
A nakoniec som otvorila Word a začala písať článok o tom, prečo som začala písať blog …
Truhlica plná odhodlania
A to je ten poklad, ktorý som objavila teraz, zatiaľ čo som na materskej „dovolenke“.
Môj osobný, voľný čas sa scvrkol na TERAZ. Nemôžem si dovoliť ten luxus, odložiť si riešenie vecí na ten krásny čas, kedy budem mať čas. A uvariť si k tomu čaj, zapáliť sviečku a zahĺbiť sa do svojej mysle. Lebo riady sa sami neumyjú. A pračka nevynesie. Materstvo je úžasný spôsob , ako sa trénovať v prebývaní v prítomnosti- mám toľko povinností, že to ľahko zvádza k tomu, vybaviť povinnosti teraz a radosť nechať na potom.
Nie je žiadne potom
Život sa nechystá dopredu, až budú tie správne podmienky ho žiť. Žije sa tu a teraz.
Tu a teraz zapadá slnko a hádže tie najnádhernejšie farby.
Tu a teraz sa z malých uzlíčkov stávajú samostatné bytosti, ktoré denne objavujú nové a úžasné veci a doslova rastú zo dňa na deň.
Tu a teraz prežívame niečo krásne, milé a zaujímavé.
A tak tu a teraz odhadzujem svoj strach z chýb a nedokonalosti a strápnenia sa…
Ahoj !
Dnes je Deň žien a ja od rána myslím na všetky tie úžasné ženy, ktoré som stretla na svojej ceste životom, ktoré sa so mnou podelili o svoju múdrosť, poskytli radu, vtip alebo kompliment a ukázali mi, čo je to láska.
Ženy, chcem vám povedať jednu vec : ste dokonalé presne také, aké ste, vo svojej perfektnej nedokonalosti. Nebojme sa byť samé sebou- vyrovnané alebo pojašené, emotívne, hlučné, utiahnuté, zasnívané, super organizované alebo bohémske.
Každá sme raz bola malé dievčatko, ktoré sa nebálo sveta a jeho ťažkostí a žilo v súlade so sebou. Skúsme zabudnúť na všetky predsudky, očakávania a sklamania a proste buďme, cíťme a prežívajme všetku tú krásu, ktorú ponúka táto realita.
Tu a teraz.
Vaša,
Michaela
